Hra s ohňom ju môže vyjsť draho!

Hra s ohňom ju môže vyjsť draho!

Hra s ohňom je napínavý triler o tajomnej hudbe, huslistke a jej trojročnej dcérke, ktorá sa zrazu začne čudne správať. „Zrušte vo svojom diári pár vecí, pretože túto knihu nedokážete len tak odložiť,“ sľubuje Kirkus Review.
Výnimočný triler od autorky prípadov Jane Rizzoliovej a Maury Islesovej. Tentoraz však v príbehu nevystupuje známa dvojica, ale napínavý príbeh vás zavedie to Talianska a točí sa okolo dlho stratenej husľovej skladby. Tá má jednu zvláštnosť – na svojich poslucháčov na čudný vplyv…

V malom tmavom starožitníctve na jednej z typických rímskych uličiek natrafí huslistka Julia Ansdellová na starú, zjavne vzácnu hudobninu. Je to valčík s názvom Incendio, ktorý okamžite upúta Juliinu pozornosť.
Nezvyčajne náročná skladba plná vášne, utrpenia, smútku a sugestívnej krásy je okrem vysokej umeleckej kvality fascinujúca najmä tým, že budí dojem, akoby žila vlastným životom. Julia je rozhodnutá naštudovať si zjavne neznáme majstrovské umelecké dielo, aby s ním oboznámila celý svet…

Keď však krátko po návrate domov do Bostonu potiahne sláčikom po husliach a vyčarí zo strún prvé tóny valčíka v molovej stupnici, stane sa niečo čudné.
Juliin doterajší svet sa začne otriasať v základoch.
Skladba má očividne nepriaznivý účinok na jej malú dcérku, o čom svedčí najmä séria nevysvetliteľných hrozivých incidentov.
Julia, pevne presvedčená, že v hypnotickom čare valčíka sa skrýva kliatba nebezpečná pre jej rodinu, sa rozhodne odpovedať na útok protiútokom. Vie, že musí za každú cenu, napriek komplikáciám v osobnom živote riskovať a podniknúť všetko, aby odhalila totožnosť skladateľa a záhadné okolnosti vzniku diela.

Pud sebazáchovy spojený sčasti s profesionálnou zvedavosťou ju privedie až do Benátok, kde postupne, vrstvu za vrstvou, prácne vykopáva z hlbín minulosti temné tajomstvo mocného protivníka, ktorý sa nezastaví pred ničím, aby Julii zabránil vyniesť pravdu na svetlo.

Hra s ohňom môže byť prekvapením pre fanúšikov dvojice Rizzoliová a Islesová, no nestráca nič na akcii a dramatickosti jej najväčších hitov. Historické detaily, jemné zvraty, presúvanie medzi minulosťou a súčasnosťou, prepracovaná zápletka a neopakovateľný štýl Tess Gerritsenovej.

Začítajte sa do trileru Hra s ohňom:
Julia
1
Vo dverách ma ovanie pach starých kníh, vôňa rozpadávajúcej sa tlačoviny a ošúchanej kože. Ostatné obchodíky so starožitnosťami v tejto uličke vydláždenej mačacím hlavami majú zapnutú klimatizáciu a dvere zatvorené pred horúčavou. Tieto sú dokorán, akoby ma pozývali dovnútra. Je to moje posledné popoludnie v Ríme, posledná príležitosť nájsť nejaký suvenír pre seba, spomienku na pobyt v tomto meste. Robovi som kúpila hodvábnu kravatu a svojej trojročnej dcére Lily originálne šatočky samý volánik, iba pre seba som nič nenašla. Až vo výklade tohto obchodíka mi do oka padlo presne to, čo hľadám.
Vojdem. Chvíľu trvá, kým sa mi zrak prispôsobí prítmiu. Vonku je ako vo vyhni, no tu vládne zvláštny chlad, akoby som vošla do jaskyne, kam neprenikne páľava ani slnečný svit. Predmety postupne nadobúdajú tvary, rozoznávam police plné kníh, trupy starých parníkov, zájdené stredoveké oceľové brnenie v kúte. Na stenách hýria farbami olejomaľby s cenovkami, jedna nevkusnejšia ako druhá. Nevšimla som si majiteľa stojaceho vo výklenku a myknem sa, keď ma znezrady ohluší hlučná taliančina. Obrátim sa. Vidím mužíka podobného škriatkovi s obočím pripomínajúcim snehobiele húsenice.
„Ľutujem,“ zamrmlem. „Non parlo Italiano.“
„Violino?“ Ukáže na puzdro na mojom chrbte. Moje husle sú príliš vzácne, aby som ich nechala v hotelovej izbe, a tak ich na cestách nosím všade so sebou. „Musicista?“ spýta sa a ťahá pomyselným sláčikom vo vzduchu.
„Áno, huslistka. Američanka. Dnes predobedom som vystupovala na hudobnom festivale.“ Úslužne prikývne, ale pochybujem, že mi rozumel. Ukážem do výkladu. „Mohla by som vidieť tie noty? Libro. Musica.“
Siahne do výkladu, podá mi noty. Papier sa na okrajoch mrví a práši, len čo sa ho dotknem. Noty musia byť veľmi staré. Talianske vydanie, na obale je slovo Gitanos a muž so strapatou hrivou, hrajúci na husliach. Otvorím zošit, prvá skladba je napísaná v molovej stupnici. Nepoznám ju, no v prstoch ma zasvrbí túžba zahrať tú clivú melódiu. Áno, všade pátram po niečom podobnom, po starej, dávno zabudnutej hudbe, čo si zaslúži byť znovu objavená.
Listujem ďalej, spomedzi stránok vypadne papier, znáša sa na zem. Nie uvoľnený list zo zošita, ale papier s predtlačenou notovou osnovou. Hmýri sa notami načarbanými ceruzkou. Názov skladby je napísaný rukou jedným elegantným ťahom.
Incendio, autor L. Todesco.
Čítam noty a počujem jednotlivé tóny v hlave; po niekoľkých tónoch nepochybujem, že tento valčík je skvost. Začína sa jednoduchou melódiou v stupnici e mol. Pri šestnástom takte to začína byť zložitejšie. Pri šesťdesiatom sa noty kopia jedna na druhú a zjavujú sa nečakané modulácie. Obrátim notový papier. Každý takt je husto popísaný ceruzkou. Akordy sa arpeggio za arpeggiom rútia závratnou rýchlosťou do šialeného víru tónov a zježia sa mi všetky chlpy na rukách.
Táto skladba musí byť moja za každú cenu.
„Quanto costa?“ spýtam sa. „Toto spolu s notami.“
Majiteľ sa na mňa zahľadí s leskom lakomosti v očiach. „Cento.“ Vytiahne pero a načarbe si cifru na dlaň.
„Sto eur? To nemyslíte vážne.“
„É vecchio. Je to staré.“
„Nie až také staré.“
Pokrčí plecami. Berte alebo nechajte tak. Neunikla mu dychtivá túžba v mojich očiach; vie, že môže vyrukovať s nehoráznou sumou za polorozpadnuté noty s cigánskymi melódiami aj že zaplatím. Hudba je môj jediný koníček. Nezaujímajú ma najnovšie modely šiat ani topánok, jediný módny doplnok, akému pripisujem nejakú hodnotu, sú storočné husle v puzdre na mojom chrbte.
Podá mi účet a vyjdem do popoludňajšej páľavy. Lepí sa mi na kožu ako sirup. Zvláštne, aký príjemný chlad bol v obchode! Obzriem sa ešte raz, ale na dome nevidím klimatizačné zariadenie, iba pozatvárané okenice a dvojicu chrličov nad frontónom na priečelí. Oslepí ma záblesk slnečného svitu odrazeného od mosadzného klopadla v tvare hlavy Medúzy. Dvere sú už zatvorené, ale za zaprášeným sklom výkladu zazriem majiteľa starožitníctva. Pozerá na mňa, potom stiahne roletu a zmizne mi z dohľadu.
Môj manžel Rob je nadšený darčekom z Ríma. Stojí v spálni pred zrkadlom a šikovne si uväzuje exkluzívnu kravatu z najjemnejšieho hodvábu. „Presne tým vnesiem trochu života do otravnej schôdze,“ poznamená. „Tieto farby možno preberú všetkých z letargie, keď ich začnem zasypávať číslami.“ Má tridsaťosem rokov a je rovnako štíhly a vo forme ako v deň nášho sobáša. Desať rokov spoločného života mu iba postriebrilo sluchy. V naškrobenej bielej košeli so zlatými gombíkmi na manžetách vyzerá môj manžel, rodený Bostončan, ako vzorový typ finančného experta, akým je v skutočnosti. Žije číslami: zisky a straty, aktíva a pasíva. Vníma svet okolo seba očami matematika, aj jeho pohyby sa riadia prísnou geometriou; kravata opíše oblúk, keď si na nej uväzuje dokonalý uzol. Akí sme rozdielni! Mňa zaujímajú len čísla symfónií, opusov a taktov v notách. Rob všade vyhlasuje, že práve to ho na mne priťahuje, na rozdiel od neho som umelkyňa, ezoterická bytosť vznášajúca sa v slnečnom svite. Často som sa zhrýzala, že táto rozdielnosť nás jedného dňa od seba odtrhne a Robovi stojacemu oboma nohami pevne na zemi sa zunuje dávať večne pozor, aby sa mu jeho ezoterická manželka nevzniesla do oblakov. No po desiatich rokoch sme ešte vždy spolu a ľúbime sa.
Usmeje sa na mňa do zrkadla, priťahuje si uzol. „Dnes ráno si sa zobudila strašne zavčasu, Julia.“
„Ešte vždy som nastavená na rímsky čas. Tam je teraz pravé poludnie. To je jedna z výhod pásmovej choroby. Len si pomysli, čo všetko dnes môžem stihnúť.“
„Podľa mňa sa naobed zosypeš. Nemám odviezť Lily do škôlky?“
„Dnes si ju chcem nechať doma. Mám výčitky svedomia, že som bola preč celý týždeň.“
„Prečo? Tvoja teta Val tu bola hneď ako na koni, postarala sa o všetko ako zvyčajne.“
„Lily mi strašne chýbala. Dnes s ňou chcem stráviť každú minútu.“
Obráti sa, aby sa mi predviedol v novej kravate s uzlom presne v strede goliera. „Čo máte na programe?“
„V takejto spare bude asi najlepšie pri bazéne. Možno skočíme aj do knižnice a požičiame si nejaké nové knižky.“
„Lákavý plán.“ Skloní sa a pobozká ma, z čerstvo oholenej tváre mu sála svieža citrusová vôňa. „Neznášam, keď si preč, zlatko,“ zamrmle. „Nabudúce si môžem vziať dovolenku a pôjdeme spolu. Nebolo by to oveľa…?“
„Mami, aha! Pozri, aké pekné!“ Naša trojročná dcérka Lily vtancuje do dverí a vykrúca sa pred nami v nových šatočkách z Ríma. Vyskúšala si ich včera večer a dnes si nechce obliecť nič iné. Ako neriadená strela sa nečakane vrhne na mňa a spolu sa so smiechom váľame po posteli.
Nepoznám nič krajšie ako vôňu vlastného dieťaťa, túžim vdychovať každú jej molekulu, pojať ju znovu do svojho tela, aby sme opäť splynuli v jedno. Objímam hŕbku plavých vlasov a volánikov levanduľovej farby, zachádzajúcu sa smiechom. Rob sa zvalí k nám na peľasť a zovrie nás v náručí.
„Mám tu dve najkrajšie dievčatá na svete!“ vyhlási. „A sú len a len moje!“
„Ostaň doma, ocko!“ zavelí Lily.
„Rád by som, dušička.“ Rob vtisne Lily na temeno hlavy bozk, cmukne a neochotne sa zdvihne z postele. „Ocko musí do roboty. Ale nie si šťastné dievčatko? Stráviš celý deň s mamičkou!“
„Poďme si obliecť plavky,“ navrhnem Lily. „Bude nám spolu báječne!“
Naozaj nám je spolu báječne. Čľapkáme sa, špliechame v spoločnom bazéne. Na obed si dáme pizzu so syrom a zmrzlinu. Potom sa vyberieme do knižnice a Lily si požičia dve nové obrázkové knižky o somárikoch, tie má zo zvieratiek najradšej. Keď o tretej prídeme domov, padám od únavy. Rob mal pravdu, pásmová choroba ma zložila, túžim iba zaliezť do postele a spať.
Bohužiaľ, Lily sa vôbec nechce spať. Na vnútorný dvor, kde podriemkava náš kocúr Juniper, odteperila škatuľu so svojím starým oblečením z čias, keď bola bábätko. Lily strašne rada parádi Junipera – na hlave mu už stihla uviazať čepček a teraz mu pchá do rukáva prednú labku. Naša stará dobrá mačka to trpne znáša ako vždy, nevšímavá voči nedôstojným stužtičkám a volánikom.
Zatiaľ čo Junipera pripravujú na módnu prehliadku, vynesiem si na dvor husle a stojan na noty a otvorím noty s cigánskymi melódiami. Aj tentoraz z nich vypadne papier popísaný notami a znesie sa mi k nohám hore lícom. Incendio.
Nepozrela som doň, odkedy som ho kúpila v Ríme. Keď ho pripevňujem na stojan, vybavím si pochmúrny rímsky krámik so starožitnosťami a majiteľa, ktorý striehne v tmavom výklenku, podobný tajomnému jaskynnému tvorovi. Naskočia mi zimomriavky, ako keby z notového papiera dosiaľ sálal chlad toho obchodu.
Zdvihnem husle a začnem hrať.
V toto sparné popoludnie znie môj nástroj hlbšie a plnšie ako kedykoľvek predtým, v ovzduší sa vznášajú vrúcne harmonické tóny. Prvých tridsaťdva taktov valčíka znie nádherne, tak ako som si predstavovala, žalospev v podaní trúchliaceho barytónu. No pri štyridsiatom takte sa tempo zrýchľuje. Melódia sa krúti a zvíja, trhá nervy nečakanými moduláciami a napokon sa prudko vznesie až do siedmej polohy na strune E. Na tvár mi vystúpi pot, keď sa zo všetkých síl snažím nevypadnúť z tóniny a udržať tempo. Mám pocit, akoby sa sláčik pohyboval sám od seba ani začarovaný, stačí iba nepustiť ho z hrsti. Božská hudba! Aké silné umelecké dielo, keby som ho zvládla! Tóny rozmarne poskakujú po stupnici. Zrazu nad nimi stratím kontrolu, všetko sa mi vymkne z rúk, ľavá ruka mi stuhne v kŕči, keď melódia nadobudne šialené dimenzie.
Nohu mi obopne drobná rúčka. Po pokožke mi steká teplý pramienok.
Prestanem hrať a sklopím zrak. Lily ku mne vyvracia tvár, oči ako priezračná tyrkysová voda. Hoci sa zdesene myknem a vytrhnem jej zo zakrvavenej rúčky záhradné náradie, pokojnú tyrkysovú hladinu nerozčerí nič. Bosé detské nôžky zanechali šľapaje na dlažbových kameňoch. S narastajúcou hrôzou sledujem, odkiaľ vedú.
Až vtedy sa mi z hrdla vyderie krik