Mŕtvy muž na invalidnom vozíčku a zavraždený mafián. Nové krimi Dávid a Goliáš
Dávid a Goliáš je ďalšia vynikajúca detektívka od Václava Neuera, v ktorej sú tentoraz flashbacky do divokých 90.rokov, kedy to v spoločnosti naozaj vrelo a dovolené bolo takmer všetko. A práve jedna napohľad obyčajná a nevinná situácia spôsobí zničenie niekoľkých životov.
Kto potreboval zabiť invalida na vozíčku? To je jedna z prvých otázok, ktorá preletí hlavou komisárovi Ledeckému po tom, čo ho privolajú k novému prípadu.
A znamená odrezaný prst odkaz? Ak áno, pre koho?
Vyšetrovanie sa rozbieha. Minimum stôp, zbraň malého kalibru a silný motív brata obete. To je všetko, s čím si v prvých dňoch musia detektívi z oddelenia vrážd vystačiť. Čerstvá stopa je síce horúca, ale – ako už veľakrát – končí sa v slepej uličke nespochybniteľného alibi.
A vraždenie pokračuje. Bývalého gangstra nájdu mŕtveho pod jedným z bratislavských panelákov. Ďalšia mŕtvola, ďalší odrezaný prst. Majú obe vraždy niečo spoločné? Aký motív má páchateľ?
Indície ukazujú na dávno nečinnú mafiánsku skupinu. Mnoho jej bývalých členov je už mŕtvych alebo mimo diania, no niekto sa aj tak snaží ich rady preriediť. Situácia je natoľko kritická, že policajti jednému zo svojich niekdajších úhlavných nepriateľov ponúknu ochranu. Ten však odmieta. Neprežije ani dvadsaťštyri hodín.
Všetko nasvedčuje, že vrahov je viac a sú to profesionáli. Lenže kto ich najal a prečo? Nik zatiaľ netuší, že všetko sa začalo pred mnohými rokmi v jednej z bratislavských ulíc…
Nová kniha Václava Neuera Dávid a Goliáš prináša ďalší príbeh vrchného inšpektora Ledeckého a jeho kolegov.
Pozorný čitateľ si všimne aj niekoľko postrehov či poznámok k pomerom v polícii kedysi a dnes. Napríklad keď v jednej pasáži skúsený Jaroš približuje mladšiemu Borguľovi:
„Podľa mňa sme vtedy my policajti držali oveľa viac spolu. Viac sme ťahali jeden za druhého, viac sme si museli veriť. A to nemyslím len my na vraždách. Bolo jedno, kam si došiel, či na poriadkovú, či na dopravu. Všetci sme si tykali a vychádzali si maximálne v ústrety. Keď si nepomôžeme sami medzi sebou, nepomôže nám nikto. To bolo vtedy naše heslo. Na to sa veľmi príjemne spomína…“
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
