Musí sa priblížiť k vrahovi na dotyk…

Musí sa priblížiť k vrahovi na dotyk…

Hneď na prvých stranách vybičuje napätie do takých obrátok, že nedokážeme knihu pustiť z ruky. Vpletie do príbehu množstvo dramatických zvratov. V krátkych kapitolách, ktoré umožňujú zmenu perspektívy, nadobúdajú jeho romány príťažlivé tempo, ktorému sa nedá odolať…

Sebastian Fitzek je nielen najobľúbenejším autorom psychotrilerov v Nemecku, ale desaťtisíce fanúšikov si našiel aj na Slovensku. Doteraz vyšli v preklade jeho knihy Balík, Terapia, Pasažier 23 a Strach z lietania. Teraz je tu novinka Pacient, v ktorej opäť rozohráva psychohru, na akú sme u tohto autora zvyknutí.

Pred rokom zmizol malý Max a jeho otec Till Berkhoff prežíva nočnú moru. Všetky indície vedú jedným smerom, a tak polícia dospeje k záveru, že Maxa uniesol sériový vrah Guido Tamnitz, a uzavrie pátranie po zmiznutom dieťati. Toho medzitým usvedčili z viacerých únosov a zavreli na psychiatrickej klinike.
Zúfalý otec vidí jedinú možnosť, ako sa dozvedieť pravdu o svojom synovi – musí sa stať pacientom rovnakej kliniky ako vrah.

Pacient v mnohom pripomína úspešnú Terapiu. Autor sa znovu pohral s čitateľom v uzavretom prostredí psychiatrickej kliniky, kde pacienti reagujú nepredvídateľne a nič nie je také, ako sa zdá.

Aby zistil pravdu,
musí sa vzdať rozumu.

Sebastian Fitzek je dnes najúspešnejším nemeckým autorom psychotrilerov. Jeho debut Terapia sa stal knihou roka 2006 a každý ďalší román je bestsellerom. Medzi časom preložili jeho knihy do 24 jazykov a mnohé z nich sa stali predlohou filmových spracovaní a divadelných adaptácií.
Sebastian Fitzek získal ako prvý nemecký autor Európsku cenu za kriminálnu literatúru.
Vo svojich knihách pracuje s fiktívnou realitou, aby zaviedol čitateľa do najtemnejších kútov vrahovej duše. Jeho inteligentne premyslené príbehy nás presvedčia, že nič nie je také, ako sa zdá.
Pre jeho fanúšikov máme dobrú správu – vydavateľstvo Tatran chystá ďalšie preklady. Postupne vyjdú knihy Šialená hra, Izolovaní, Lámač duší a Dar.

Začítajte sa do novinky Pacient:

Prečo je tu tak chladno?
Na to, že Myriam práve vkročila do pekla, bolo tu dole, v pivničnej kobke bez okien s vlhkými stenami, na ktorých sa držala čierna pleseň ako rakovina na pľúcach fajčiara, príliš chladno.
„Opatrne,“ upozornil ju policajt a naznačil jej, aby pri vchode do kotolne sklonila hlavu, ináč by sa udrela o potrubie odpadovej vody. A to mala Myriam iba stošesťdesiatpäť centimet­rov. Na rozdiel od Tramnitza, ktorý aj pri takej strašnej príležitosti vyzeral atraktívne. Široké plecia, vysoké čelo, štíhly, no svalnatý. Ako stvorený na titulku kalendára berlínskej polície, keby nejaký bol. Tu dolu sa mu v blond účese v štýle „zase som nevedel zaspať“ zachytával prach a pavučiny, lebo hlavu mal tesne pod stropom pivnice. Domček na okraji Grunewaldu pochádzal z dvadsiatych rokov minulého storočia. Vtedy boli ľudia očividne menší.
A určite nie takí zlí ako posledný obyvateľ tohto domu. Alebo predsa?
Myriam prehltla a snažila sa rozpamätať na krstné meno milého policajta, ktorý ju vyzdvihol u nej doma a priviezol sem.
Niežeby na tom záležalo. Len sa chcela rozptýliť. No nič dostatočne nevinné jej nezišlo na um. Nie tu, v pivnici, ktorá páchla krvou, močom a strachom.
A smrťou.
Tramnitz uvoľnil červeno-bielu policajnú pásku v tvare X, ktorou forenzní technici prelepili prázdny rám dverí. Na poletujúcej páske sa opakoval nápis čiernymi písmenami: POLÍCIA, VSTUP ZAKÁZANÝ.
Ale Myriam to čítala ako: „NECHOĎ ĎALEJ! NEPOZERAJ SA TAM!“
„Počujte.“ Komisár si nervózne pošúchal rukou trojdňové strnisko na brade. Vo svetle zaprášenej pivničnej lampy vyzeral, akoby mal žltačku. „Chcem vás upozorniť, že vlastne by sme tu ani nemali byť.“
Myriam chcela prikývnuť a zároveň pokrútiť hlavou (Nie, nemali by sme. No na druhej strane: Áno, musím to urobiť), čo v konečnom dôsledku dopadlo tak, že čudne mykla telom.
„Ale áno, chcem to vidieť,“ vyhlásila.
Povedala to, ako keby šlo o nejakú vec. Nedokázala pomenovať tú hrôzu pravým menom, jej menom.
„Prekračujem svoje právomoci. Miesto činu ešte nie je uvoľnené, a pohľad…“
„Horšie než v mojich predstavách to nemôže byť,“ odvetila Myriam sotva počuteľne. „Prosím, musím to vidieť na vlastné oči.“
„Dobre, ale opatrne!“ varoval ju policajt po druhý raz a ukázal na schody pred nimi. Malé drevené schodíky jej sucho vŕzgali pod teniskami. Tramnitz odtiahol belavú umelohmotnú plachtu ako kúpeľňový záves. Za ňou bolo čosi ako pivničná predsieň, ktorú majiteľ pravdepodobne používal ako prezliekareň či šatňu, o pár krokov ďalej za pootvorenými požiarnymi dverami čakalo peklo.
Na medenej rúrke visela poštárska uniforma vzorne zavesená na ramienku. Vedľa stál vozík s balíkmi.
„Tak predsa,“ hlesla Myriam.
Tramnitz prikývol. Žmurkol, ako keby sa mu do oka dostalo zrniečko prachu, ťažký vzduch tu dolu ho bol plný. „Vaše podozrenie sa potvrdilo.“
Panebože.
Myriam si siahla na hrdlo, nedokázala prehltnúť, v ústach mala púšť.
Keď polícia ani po týždňoch nenašla jedinú stopu po Laure, začala Myriam hľadať dcéru na vlastnú päsť. Ešte raz sa pýtala všetkých susedov, zamestnancov v obchodoch okolo ihriska vo Švajčiarskej štvrti, kde videli jej dcéru naposledy.
Ozvala sa staršia, v tom veku už mierne dementná nájomníčka, ktorej výpoveď pravdepodobne nikto nebral vážne alebo ju po chvíli prestal počúvať, iste aj preto, že pri rozprávaní veľmi rýchlo stratila niť a začala sa zaoberať spomienkami. Žena s určitosťou tvrdila, že v deň únosu videla poštára. Bolo jej ho ľúto, s hromadou balíkov mu nikto nepomohol, musel ich všetky odniesť späť, celú dlhú cestu od obytného bloku na Altdorfskej až k svojej dodávke s logom DHL, lebo príjemcovia neboli doma. Potom odbočila – vraj jej pripomenul synovca. To prirovnanie veľmi nepomohlo jej dôveryhodnosti.
A predsa poskytla jeden z najdôležitejších tipov!
„Naozaj sa maskoval ako doručovateľ,“ potvrdil Tramnitz a jemne kopol do poldruha metra vysokej hromady balíkov na vozíku pri stene. Hoci sa jej ledva dotkol, zrútila sa, čo Myriam najprv prekvapilo a potom vydesilo.
„Papmašé,“ vysvetlil jej Tramnitz. „Je to prázdne.“
Bola to dutá atrapa.
Vysoká meter päťdesiat.
Dosť miesta pre sedemročné dievča.
„Laura,“ zastonala Myriam. „Moje dievčatko. Čo s ňou urobil?“
„Omámil ju, ukryl ju v tejto atrape a bez problémov odvliekol k svojej dodávke. Poďte.“ Tramnitzove silné ruky otvorili protipožiarne dvere, na ktorých bola zvonka nalepená stará nálepka Sound & Drumland. Je možné, že by mal ten netvor rád hudbu?
Ako Laura?
Myriam musela myslieť na detský klavír, ktorý kúpili len minulé leto a posledné týždne stál neznesiteľne ticho v obývačke. Zato tu dolu bol neznesiteľný hluk. Myriam mala pocit, že v štvorhrannej pivnici, kam práve vstúpila, počuje dcérin krik. Ozvenu spomienky, ktorá sa odrážala od mŕtvolne sivých stien a dláždenej podlahy s odpadom uprostred. Nad nimi sa kolísala holá žiarovka so škvrnami bielej farby, ktorá zdanlivo viac tienila, než svietila.
„Čo je to?“ zachripela Myriam a ukázala na debnu pri stene pred nimi.
Tramnitz si pošúchal vyholenú líniu vlasov na krku a skúmavo sa zahľadel na hranatú drevenú debnu. Ležala na kovovom stole, ktorý pripomínal pitevný stôl súdneho lekára. Bola zbitá z hnedého lisovaného dreva, dlhá asi meter a pol a široká tridsať centimetrov. Do pozdĺžnej strany oproti nim boli vyrezané dva okrúhle otvory, vzdialené od seba asi na šírku dlane a trochu väčšie ako plocha stolnotenisovej rakety. Obidva otvory aj vrch debny pokrývala nepriehľadná fólia, takže Myriam nevidela, čo je vnútri.
„To je inkubátor,“ povedal Tramnitz a v pekle pivnice sa ešte viac ochladilo. Keď Miriam pochopila, že otvory sú určené na vkladanie rúk, aby sa človek mohol dotknúť toho, čo je za stenami „inkubátora“, prišlo jej nevoľno.

Milan Buno, literárny publicista