Zlodej tetovaní vám vlezie pod kožu

Zlodej tetovaní vám vlezie pod kožu

Pripravte sa na jeden z najdesivejších prípadov, aké ste možno za posledné obdobie čítali. Zimomriavkové čítanie, ktoré vás chytí od prvých strán…a vy tých 350 strán zhltnete ako malinu.
K celkovej dynamike príbehov prispeli krátke kapitoly, striedanie rozprávačov a pohľadov. Napínavé, plné prekvapení, tajomna a hmatateľnej hrôzy, ktorá na vás číha…možno už za ďalším rohom.

Námet na román Zlodej tetovaní vyhral v roku 2016 prvé miesto v súťaži Pitch Perfect, ktorá je súčasťou škótskeho festivalu detektívok Bloody Scotland.
Ide o triler, ktorý sa vám zaryje pod kožu.

Počas tetovacieho veľtrhu v anglickom Brightone objaví miestna tetovačka Marni Mullinsová zvláštne znetvorenú mŕtvolu a celé mesto ochromí strach. Podľa všetkého tu vyčíňa sériový vrah, ktorý zaživa vyrezáva umelecké diela z tiel obetí. Marni svoje tajomstvo skrýva a má pádne dôvody, prečo nedôverovať polícii.

Ako sa však rozhodne, keď ju navštívi mladý, čerstvo povýšený inšpektor Francis? Pomôže mu vyšetriť jeho prvú vraždu. Takto si veru svoj prvý prípad nepredstavoval…
Alebo sa Marni vydá po stopách vraždiacej obludy sama?

 „Najoriginálnejší triler Frankfurtského knižného veľtrhu,“ napísal vlani o knihe The Bookseller.
Denník Daily Mail bol ešte nadšenejší: „Hrôzostrašné a naliehavé – taká je prvá exkurzia Alison Belshamovej do sveta zločinu. A oznamuje príchod nového silného hlasu.“

Alison Belshamová začala písať, pretože sa chcela stať scenáristkou. Vo svojom živote potom načas uprednostnila rodinu, aby sa s o to väčším zápalom vrátila na literárnu scénu. A s úspechom. Médiá, kritici aj čitatelia si nevedia vynachváliť jej debutový triler.

Začítajte sa do novinky Zlodej tetovaní:
Z chrbta nehybného muža sťahujem krvou premočené tričko, odhaľujem pompézne tetovanie. Fotokópia, ktorú vyťahujem z vrecka, je pokrčená, ale na porovnanie s obrázkom na jeho pokožke celkom stačí.
Vďaka slabému svetlu pouličnej lampy vidím, že obidva vzory vyzerajú rovnako. Mužovo ľavé plece zdobí okrúhle polynézske tetovanie v sýto čiernej farbe, v strede sa vyníma zložitá zamračená tvár príslušníka kmeňa. Z okrajov sa rozprestierajú štylizované krídla, jedno sa ťahá po mužovej lopatke, druhé po ľavej strane jeho hrude. Všetko je fľakaté od krvi.
Obrázok súhlasí. Mám toho správneho.
Tep na krku mu stále bije, hoci veľmi slabo, čo ma upokojí. Nenastanú nijaké problémy. Prácu treba urobiť, kým je telo ešte teplé. Keď mŕtvola vychladne, pokožka stuhne a mäso stvrdne. Potom je práca ťažšia a ja si nemôžem dovoliť chyby. Samozrejme, sťahovať kožu zo žijúceho tela znamená oveľa viac krvi. Mne však krv neprekáža.
Môj batoh leží obďaleč, ostal tam pri ťahaní chlapa do kríkov. Bolo to celkom ľahké – malý parčík je v tomto čase opustený. Stačil jeden úder do temena a klesol na kolená. Nijaký zvuk. Nijaký rozruch. Nijakí svedkovia. Bolo jasné, že tadiaľto sa bude vracať z nočného klubu, stačilo ho sledovať. Ľudia sú strašne hlúpi. Nemal nijaké podozrenie, ani keď ma videl blížiť sa so zaťatou päsťou. Vzápätí sa rozstrekla po zemi jeho krv z rany na spánku. Prvý krok prebehol mimoriadne uspokojivo.
Na zemi ho stačilo vziať pod pazuchy a čo najrýchlejšie odtiahnuť z kamenného chodníka do kríkov, aby ho nebolo vidieť. Bol ťažký, ale ja mám silu a podarilo sa mi ho dostať cez medzeru medzi dvoma vavrínovými kríkmi.
Námaha ma vyčerpala. Vystieram ruky dlaňami nadol. Vidím náznak triašky. Zatínam päste, potom ich znova otváram. Obidve ruky sa mi trepocú ako motýlie krídla a srdce mi splašene poskakuje. V duchu zahreším. Na prácu potrebujem pevnú pravú ruku. Riešením je bočné vrecko batoha. Škatuľka tabletiek, malá fľaška vody. Propranolol – obľúbený
betablokátor hráčov biliardu. Prehltnem dve tabletky, zavriem oči a čakám, kým zaberú. O chvíľu je triaška preč. Môžem začať.
Zhlboka sa nadýchnem, siahnem do batoha a šmátram po obale s nožmi. Keď sa dotknem prstami jemnej kože, pod ktorou sa črtá oceľ, zaplaví ma uspokojenie. Čepele sú od včerajšej noci čerstvo nabrúsené.
Možno intuícia, tak by sa dalo povedať, že dnes bude ten veľký deň. Hodím obal s nožmi na mužov chrbát a rozviažem šnúrky. Koža sa s ľahkým cinknutím kovu rozvinie, čepele pod prstami príjemne chladia.
Vytiahnem nôž s krátkou rukoväťou, ktorý použijem na prvé rezy, označím si na pokožke obrys toho, čo vyrežem. Potom na sťahovanie kože použijem dlhší, dozadu zakrivený nôž. Kupujem ich z Japonska a dávam za ne celý majetok. Ale stoja za to. Sú vyrobené rovnakou technikou, aká sa používa pri výrobe samurajských mečov. Oceľ mi umožňuje rezať rýchlo a presne, je to, ako rezať do masla.
Nože, ktoré už nepotrebujem, odkladám na zem vedľa tela a znova mu skontrolujem tep. Slabší než predtým, ale stále žije. Z hlavy mu vyteká krv, teraz pomalšie. Čas na rýchly, hlboký skúšobný zárez do ľavého stehna. Nijaké myknutie ani nadýchnutie. Iba pravidelné vytekanie tmavej klzkej krvi. Dobre. Nemôžem si dovoliť, aby sa pohol, kým režem.
Tá chvíľa prišla. Jednou rukou držím pokožku napnutú, robím prvý rez. Rýchly rez zvrchu pleca cez vytŕčajúcu lopatku, sledujem obrys kresby. Za čepeľou vyskakuje červená stuha, teplo mi oblizuje prsty.
Zadržím dych, keď si nôž vyrezáva cestičku, vychutnávam si mráz, ktorý mi behá po chrbte, a nával vzrušenia v slabinách.
Kým skončím, bude mŕtvy.
Nie je prvý. A nebude posledný.

 1
Marni
Ihly prepichovali pokožku rýchlejšie, než oko stačilo vnímať, vpúšťali do kože tmavý atrament a zanechávali na povrchu stekajúce kvety krvavých ruží. Marni Mullinsová každých pár sekúnd utierala kvapky papierovou vreckovkou, aby videla obrysy na ramene zákazníka.
Troška vazelíny, potom ďalšie ostré pichnutie ihiel do mäsa, vytvorenie novej čiernej ryhy, ktorá vydrží naveky. Mágia pokožky a atramentu.
Marni hľadala v práci útočisko, fascinovalo ju bzučanie a tiché vibrovanie tetovacej ihly v ruke. Bol to dočasný únik pred spomienkami, ktoré ju sužovali a na ktoré nedokázala zabudnúť.
Čierna a červená. Značka, ktorú vpichovala do poddajnej pokožky. Zákazník sa pod tlakom špičky ihly šklbal a mykal, dokonca aj vtedy, keď mu Marni druhou rukou znehybnila rameno. Veľmi dobre poznala bolesť, ktorú prežíval. Aj ona prežila dlhé hodiny pod ostrým hrotom tetovacieho prístroja. Súcitila s ním, ale tú cenu treba zaplatiť – chvíľu vydržať v záujme čohosi, čo pretrvá celý život.
Čohosi, čo človeku už nikto nikdy nevezme.
Predlaktím si odhrnula z čela prameň tmavých vlasov, a keď jej znova padli do očí, potichu zahrešila. Odfúkla vlasy nabok, ponorila sedemhrotovú ihlu do misky s vodou, aby zmenila atrament z čierneho na bridlicovosivý.
„Marni?“
„Áno? Ako ti je, Steve?“
Ležal dolu tvárou na masážnom stole. Obrátil k nej hlavu, žmurkol a zaškľabil sa. „Nedáme si prestávku?“
Vrhla pohľad na hodinky. Pracuje na ňom už celé tri hodiny a zrazu si uvedomila, aké má stuhnuté plecia.
„Určite, samozrejme.“ Tri hodiny sú dlhý čas, dokonca aj pre stáleho zákazníka ako Steve. „Držíš sa ako šampión,“ dodala a odložila ihlu na stolík s náradím. Takými slovami vždy povzbudzovala zákazníkov, nehľadiac na to, či sa držali, alebo nedržali ako šampióni – a Steve sa pri tom vrtení a stonaní rozhodne nedržal ako šampión.
Aj ona už potrebovala prestávku, lebo sa jej chytala klaustrofóbia. Ako vždy pri hromadných akciách – sály s umelým osvetlením, stuchnutý vzduch a hlučné davy. V sálach bez okien človek nevedel, či je vonku svetlo, alebo tma, a Marni potrebovala vidieť oblohu, kdekoľvek bola. Aj tu bol vzduch vydýchaný a horúci, miestnosť preplnená telami, ktoré tetovali, a divákmi pozorujúcimi ihly. Všetko podfarbovala ohlušujúca rocková hudba a nepretržité bzučanie tetovacích prístrojov na skrvavených pokožkách.
Zhlboka sa nadýchla a pokrútila hlavou, aby uvoľnila napätie v krku. Vo vzduchu sa vznášala prenikavá vôňa atramentu zmiešaná s krvou a s dezinfekčnými prostriedkami. Stiahla si čierne latexové rukavice a hodila ich do vreca s odpadkami. Steve si preťahoval rameno, zatínal a otváral päsť, aby obnovil krvný obeh. Bol bledší, ako keď ho začala tetovať.
„Choď si dačo zajesť. Vráť sa o pol hodiny.“
Milan Buno, literárny publicista