Dojímavý príbeh chlapca bez mena

Dojímavý príbeh chlapca bez mena

„Keď som dostala ponuku napísať román podľa skutočnej udalosti odohrávajúcej sa pred viac ako sedemdesiatimi rokmi, odohral sa v mojom vnútri zvláštny boj,“ spomína si spisovateľka Marta Fartelová. „Na jednej strane, bola to pre mňa obrovská výzva a pocta. Na druhej strane, pocítila som však zodpovednosť a strach, aby som dala tomuto príbehu to, čo si zaslúži.“

Napokon sa zrodil výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy Chlapec bez mena, ktorý patrí medzi autorkine najsilnejšie. Inšpirovala sa skutočnými spomienkami starého muža, ktoré boli zamknuté v tajných zákutiach jeho pamäte viac ako sedemdesiat rokov.

Malý David so svojimi rodičmi len o vlások unikne transportu do koncentračného tábora. Po tom, čo jeho otec zahynie pri pokuse nájsť im nový bezpečný domov vo Švajčiarsku, sa vydajú s mamou na nebezpečný útek cez hranicu do Budapešti. Dúfali, že im pomôže bohatý strýko. Keď sa im aj ten otočí chrbtom, zostáva im jediný spôsob, ako si zachrániť holý život, a to ich vzájomné odlúčenie.

David najprv putuje do opatery k starej žene, ale tá ho zo strachu vyženie. Ťažko chorý Dávid sa nakoniec dostane do sirotinca a o svojej mame nepočuje viac ako dva roky. Keď sa napokon ocitá v osvienčimskom pekle, má pocit, že všetka ich snaha o záchranu života bola zbytočná a vzájomné odlúčenie úplne nezmyselné.

Chlapec bez mena je nádherný skutočný príbeh, a zároveň taký smutný. Príbeh chlapca, ktorý musel zakúsiť brutalitu a nekompromisnosť vojny, trápenia a odlúčenie od najbližších, tvrdý život v sirotinci…to všetko sa dotkne srdca každého čitateľa.
Marta Fartelová je už dostatočne známa autorka, ktorá má na Slovensku množstvo čitateľov a čitateliek.
Rodáčka zo Šale žije s rodinou v Stupave. Jej najväčšou záľubou je písanie a životným mottom je heslo: „Šťastie je cesta, nie cieľ.

Začítajte sa do novinky Chlapec bez mena:

PROLÓG
Budapešť október 1944

Sedeli sme v pivnici tesne jeden vedľa druhého, aby sme sa trochu zohriali. Na zemi ležalo niekoľko deravých páchnucich slamníkov, no všetci sme sa na ne aj tak nepomestili, a zem bola chladná a vlhká. Nenávidel som noci, keď nás v tom najlepšom spánku budili a počas náletu nás vyháňali do pivnice, z ktorej bol zriadený improvizovaný protiletecký kryt.
„Gyerünk! Gyerünk!“ vykrikovali na nás vychovávateľky.
„Poďme! Poďme!“
Len ťažko sme sa zviechali z vyhriatych postelí. Starší chlapci nadávali používajúc najsprostejšie slová, ktoré poznali, aby si zachovali tvár a neukázali, že by radšej zaliezli späť pod prikrývku a tam srdcervúco plakali. Mladší chlapci tichučko fňukali, rukami si objímali plecia a po špičkách cupkali po ľadovej podlahe, snažiac sa položiť na zem čo najmenej bosého chodidla. Malé deti nahlas plakali a volali svoje mŕtve či stratené mamy.
Ja som bol ticho. Zdalo sa mi, že som ešte primalý na sprosté slová a priveľký na slzy. Tiež by som rád volal svoju mamu, no vedel som, že nepríde aj napriek tomu, že nebola mŕtva ani stratená, a dokonca ani ďaleko. A tak som len poslušne zišiel po schodoch do pivnice a usadil sa vedľa druhého, rovnako starého chlapca, ktorého meno som si nepamätal.
„Prečo nás vždy musia vyhnať v noci?“ frfl al nahnevane a neustále pritom zíval.
„Lebo nálety sú vždy v noci,“ odvetil som trochu povýšenecky a pridal som rovnako intenzívne zazívanie ako on.
„V noci predsa nemôžu poriadne vidieť, čo bombardujú,“ namietal.
Pokrčil som plecami. Nezamýšľal som sa nad tým. Vždy keď začali zavýjať sirény a vychovávateľky kričali: „Gyerünk!  Gyerünk!“, jednoducho som sa v polospánku pozviechal z postele a išiel som do krytu.
„Čo keď nás trafi a?“ neprestával sa vypytovať chlapec. Opäť som len pokrčil plecami. Nechcelo sa mi ho počúvať. Nechcelo sa mi počúvať ponosy, náreky, fňukanie ani nekonečné zívanie, ktoré chlad, prítmie a nočná hodina zákonite vyvolávali. Zrazu som mal pocit, že sa dusím. V kryte sme vždy trpeli nedostatkom kyslíka, no dnes som mal vyslovene pocit, že sa zadusím. Postavil som sa.
„Kam ideš?“ vypytoval sa chlapec. Neodpovedal som. Chcel som len jednoducho odísť. Vybral som sa k schodom vedúcim z pivnice.
„Počuješ? Kam ideš?“ kričal chlapec. No nepobral sa za mnou, len tam sedel na studenej špinavej zemi a vykrikoval na mňa. „Ešte je bombardovanie,“ pripomenul mi.
Nič som nepovedal, len som kráčal hore schodmi. Hnala ma túžba zhlboka sa nadýchnuť, nabrať do pľúc studený nočný vzduch, zacítiť, ako sa mi plnia kyslíkom, ako ma v nich pichajú chlad a vlhkosť noci.
„Kto to odchádza?“ spýtala sa matka predstavená, ktorá nedôstojne sedela na zemi. V pivnici bola skoro tma. Vždy zapálili len jednu sviečku, aby sme nesedeli v absolútnej tme a aby predišli plaču malých detí, ktoré sa báli neznáma a tmy. Viac sviečok však znamenalo menej kyslíka, a tak muselo postačiť jedno drobné sliepňavé svetielko.
„David,“ odvetil chlapec, ktorého meno som nevedel. „David, vráť sa!“ rázne na mňa skríkla sestra Terézia, ktorá sedela vedľa nej.
Neodpovedal som, len som pridal do kroku a vybehol som po schodoch. Ťažké dvere boli zatvorené, no nie zamknuté. Nikdy sa nezamykali. Z celej sily som sa do nich oprel, skoro som vypadol von. Pľúca mi zaplavil chladný a vlhký nočný vzduch. Bolo to bolestivé, ale zároveň oslobodzujúce.
„Čo tu robíš?“ prekvapil ma zrazu strážnik, ktorý stál vonku a fajčil. Keď potiahol z cigarety, tvár mu osvetlilo malé svetielko z jej konca. „Prečo nie si vnútri? Môže tu padnúť bomba.“ Malo to byť karhavé, no jeho hlas znel nevzrušene. Napokon, aj on bol vonku bez ohľadu na to, že tam padali bomby. Bomby a strieľanie sa stali za posledné mesiace súčasťou našich životov. Schovávali sme sa do krytov, keď prišiel nálet, no často to bolo skôr zo zvyku ako z pocitu strachu.
Pokrčil som plecami a chcel som odvetiť, že som sa len potreboval nadýchnuť. No nestihol som. Ucítil som náraz, ktorý ma hodil do neďaleko stojaceho strážnika a vyrazil mi dych. Cítil som, ako ma mocné strážnikove ruky chytili a posadili. Otriasol som sa a obzrel. Na mieste dverí zívala len veľká diera a múr okolo dverí bol vytrhnutý. Vyzeralo to, akoby prišlo veľké zviera a odhryzlo kus budovy. Strážnik bežal k diere a snažil sa vojsť dovnútra, no oheň a dym, ktoré sa odtiaľ vyvalili, mu v tom zabránili. Prudko mával rukami a niečo na mňa kričal. Nerozumel som, nepočul som ho. V ušiach mi od výbuchu len pískalo, rozmýšľal som, či som úplne ohluchol, alebo mi praskli ušné bubienky. Tak som len sedel a pozeral. Vtom dobehli ďalší ľudia, odtiahli strážnika a posadili ho vedľa mňa. Vyzeral smutne a otrasene, len sedel a mlčky fajčil.
Vtom sa obrátil a niečo sa ma spýtal, no ja som videl len nemý pohyb pier.
Milan Buno, literárny publicista