Kto mu ide po krku?!

Kto mu ide po krku?!

Kto mi ide po krku je jednoznačný triler roka, vynikajúci v každom ohľade,“ povedal o novinke Lee Child a dodáva: „Stephen King by bol pyšný na zápletku, Cormac McCarthy by bol hrdý na štýl a ja oceňujem akciu. V žiadnom prípade si to nenechajte ujsť.“
Triler, ktorý si vychutnáte do poslednej strany a nebudete stíhať obracať strany. Skvele vystavaná zápletka, nečakané zvraty a nemilosrdní bratia Blackwellovci. Tých by ste rozhodne nechceli stretnúť – nerobia žiadne chyby, sú ostražití a ak sa rozhodnú zabiť, nemáte šancu!

Keď sa štrnásťročný Jace Wilson stane svedkom brutálnej vraždy, nič už nemôže byť ako predtým. Obyčajný tínedžer sa zrazu stane korisťou, ktorú nemilosrdne prenasledujú dvaja sociopatickí zločinci.
Jace nevyhnutne potrebuje dobrý úkryt, a tak pod prísne utajenou falošnou identitou odchádza hlboko do hôr v Montane, kde sa zapojí do výcvikového programu prežitia v divočine pre problémové deti.

Vrahovia, známi ako bratia Blackwellovci, sa však nezastavia pred ničím. Neváhajú zabiť každého, kto sa im pripletie do cesty, a metodicky postupujú vpred. Čas nezadržateľne letí, hory zachváti požiar a tí, čo idú Jaceovi po krku, sú čoraz bližšie…
„Upozornenie: Michael Koryta je úžasný, strhujúci a znepokojivý. Kto mi ide po krku vás jednoducho doženie k slzám. Vychutnajte si ho na vlastné riziko,“ povedal o trileri špičkový autor detektívok Harlan Coben.

Michael Koryta patrí medzi najpredávanejších autorov detektívok na svete. Získava za ne množstvo ocenení a nominácií. Jeho knihy vyšli vo vyše dvadsiatich krajinách sveta a pochvaľujú si ich aj také esá ako je Michael Connelly, či James Patterson.
V súčasnosti už spoločnosť 20th Century Fox pripravuje filmová verzia trileru Kto mi ide po krku.
Michael Koryta je niekdajší súkromný vyšetrovateľ a reportér, aj preto sú jeho knihy také autentické a napínavé.

Začítajte sa do trileru Kto mi ide po krku:
Polícia. Niekto zavolal policajtov alebo už o tom vedeli. Tak či tak, nezáležalo mu na tom. Hlavne že sa tu zjavili. Prišli mu na pomoc. Zhlboka vydýchol a nadýchol sa, aby zakričal o pomoc, no vtom si všimol ďalšie postavy.
Zjavil sa ďalší policajt, ktorý mal tiež svetlé vlasy, ale ostrihané nakrátko ako vojak. Na opasku mu visela zbraň a pred sebou postrkoval muža so spútanými rukami. Ten mal na hlave čiernu kuklu.
Jace potlačil výkrik a stuhol. Nohami a jednou rukou sa zachytil o skalu. Snažil sa nepohnúť. Nedýchať.
Prvý policajt počkal, kým k nemu nepodídu tí dvaja. Stál s rukami zloženými na prsiach a netrpezlivo sledoval, ako sa k nemu poslepiačky potkýna muž v kukle. Ten sa snažil niečo povedať, ale nemohol. Vydával len čudné vysoké zvuky.
Má zapchaté ústa, uvedomil si Jace. Síce nerozumel jeho slovám, ale pochopil, o čo ide – ten muž ich prosil. Bál sa a prosil. Kňučal a vzlykal ako šteňa. Keď ho prvý policajt kopol a muž nepripravený dopadol tvrdo na zem, Jace takmer vykríkol. Musel si zahryznúť do pery. Druhý policajt, ten, ktorý priviedol muža z auta, si kľakol, jedným kolenom ho potlačil do chrbta a pritiahol si jeho hlavu. Sklonil sa a prihovoril sa mu tichým hlasom, takmer šeptom. Jace nepočul, čo vraví. Policajt chvíľu dohováral mužovi v kukle, potom vystrel ruku a netrpezlivo pokýval prstami. Na niečo čakal. Prvý policajt mu podal nôž. Nie vreckový alebo kuchynský, ale zbraň, akú používajú vojaci. Ozajstný bojový nôž.
Jace videl, ako sa mužova hlava mykla pri jedinom rýchlom pohybe čepele. Nohy sa mu kŕčovito zachveli, akoby hľadali miesto, o ktoré by sa mohli oprieť. Muž sa pokúsil zdvihnúť zviazané ruky k hrdlu a zatlačiť si krv späť tam, odkiaľ sa valila spod kukly. Vzápätí ho zhodili zo skaly a on padal rovnako ako Jace. Predbehol aj vlastnú krv – keď dopadal na vodnú hladinu, nad hlavou sa mu vznášal červený oblak.
Pri šplechnutí sa Jace konečne pohol. Teraz, keď zostali tam hore len dvaja a nemalo ich čo rozptyľovať, môžu sa začať rozhliadať. A zbadať ho. Vtiahol sa pod previs hlbšie do tmy. Snažil sa vopchať čo najhlbšie a prstami šmátral po skale. Ďalej to už nešlo. Keby sa niekto nachádzal na druhej strane na rovnakej úrovni ako on, ale vo vode, zbadal by ho. No ak tí dvaja zídu tak nízko, jeho úkryt sa zmení na pascu. V takom prípade by nemal kam ujsť. Dych sa mu zrýchlil, prudko po ňom lapal, krútila sa mu hlava a mal pocit, že ho znovu napne na vracanie.
Nevracaj, nevydávaj žiadne zvuky, musíš byť ticho.
Chvíľu nič nepočul. Odídu. Odídu, on sa odtiaľto dostane a napriek všetkému sa dnes vráti domov.
Vtom po prvý raz zreteľne začul jeden z hlasov: „Pozrime sa. Niekto si šiel zaplávať. A rozhodol sa, že tu nechá svoje oblečenie.“
Hlas znel tak prívetivo, až Jace neveril, že prehovoril chlap, ktorý práve spáchal vraždu. Zdalo sa mu to nemožné. Muž sa odmlčal a druhý mu odvetil: „Že si tu nechal oblečenie,
to ešte pochopím. Ale topánky?“
„Po takomto drsnom povrchu musí byť nepríjemné chodiť naboso,“ súhlasil prvý hlas.
Zvláštne pokojné hlasy znovu zmĺkli. Vzápätí sa ozval iný zvuk, cvaknutie kovu. Jace toľkokrát sprevádzal otca na strelnicu, že ho poľahky rozoznal – nabili si zbrane.
Muži krúžili okolo lomu a Jace Wilson, ukrytý dolu pod nimi medzi skalami, sa rozplakal.