A stane sa čosi úžasné!

A stane sa čosi úžasné!

Kniha o hľadaní, priateľstve, láske a porozumení. O tom, že keď to najmenej čakáte, môže sa stať niečo úžasné…

Ako kolibrík
Sofia má šestnásť. Manželstvo jej rodičov sa rozpadáva a mama jej neskutočne lezie na nervy. Ešteže je tu Patrik, s ktorým chodí. A najlepšia kamarátka Eva! No a samozrejme tanec, ktorý miluje.
V škole dostanú za úlohu napísať zvláštny sloh. O tom, ako sa svet zmenil od detstva ich rodičov. A v tej chvíli sa všetko okolo Sofie začne mlieť…

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Barbora Škovierová vyštudovala angličtinu a slovenčinu na FFUK v Bratislave. Je autorkou troch bilingválnych detských kníh. Pracuje ako lektorka angličtiny a prekladateľka.

Prečítajte si prvú kapitolu z knihy Ako kolibrík:

Je to všetko v keli
Mama sa rozhodla vziať ma k psychologičke. O. K., tu ma máte, pomyslela som si. Vy si riešite svoje problémy, ale k psychologičke pôjdem ja, však? Dobre, mama zistila, že som klamala. Povedala som jej, že ma strašne bolí brucho, asi som zjedla niečo pokazené, a nešla som do školy. Nejako sa jej podarilo vypátrať, že som sa s babami a Patrikom opila. To bola akcia… Ešte teraz sa mi obracia žalúdok, keď si predstavím, čo všetko som do seba naliala. Proste som potrebovala vedieť, aké to je. Pred rokom mali rodičia pocit, že som málo spoločenská, a poslali ma na tú megapárty k Maríne. Keď som tam prišla, na polici stálo pätnásť fliaš vodky. Prepočítala som ich dvakrát, takže to viem s istotou. Po troch hodinách som žúrky mala plné zuby. Nechápem, prečo sa niektorí ľudia správajú úplne inak, keď sú s vami vo dvojici, ako keď sú vo väčšej skupine. Tá potreba byť za každú cenu vtipný a zapadnúť. Bŕŕŕ. Mala som sto chutí otočiť sa hneď vo dverách, ale vydržala som to, lebo tam bol aj Patrik. To je chalan z vedľajšej triedy, s ktorým randím. S ním je vždy pohoda. Keď som odchádzala, nezostala po vodke ani kvapka, zato, ako som sa dozvedela na druhý deň, tri decká museli do nemocnice s otravou alkoholom. A aha, keď si konečne nájdem ľudí, s ktorými sa cítim dobre, je to zrazu problém. Mama sa ma spýtala, či mám naozaj takú silnú potrebu byť súčasťou stáda. Neodporuje si náhodou? Čo vlastne chce? Neznášam tie jej sprosté sofistikované otázky! Mať dokonalú matku, ktorá je disciplinovaná a nikdy neurobí chybu, je peklo! Kúpila mi tričko s nápisom Nebojím sa byť sama sebou a myslela si, že tým sa to spraví. Ha-ha-ha. Nefajčím, jasné? Jedenásť-, dvanásťročné decká si suverénne zapaľujú jednu od druhej, len čo vyjdú zo školy. To mi nechýba. Ani nemusím nosiť šiltovku ako každý idiot – kam pozrieš, všetci ich majú, lebo je to na chvíľu zase in. Toto ja predsa nerobím. Nechápem, prečo matka nevidí, že som sama sebou. Toto som ja!
Najviac ma štve, že to naši hrozne preháňajú. Vezmime si môjho otca, o ktorom si všetci myslia, aký je to šarmantný a príjemný chlapík, v jednom kuse dobre naladený a priateľský a chápavý a zábavný a bla-bla-bla. Ale to nie je celá pravda, však? A tie jeho starnúce sliepkoidné kolegyne naňho pozerajú zbožňujúcim pohľadom, pričom netušia, že dokáže byť poriadne agresívny. O. K., neprišla som domov načas. Nestíhala som. Mala som zavolať, áno. Ale je trápne volať rodičom, keď ste medzi kamošmi. Je to slabošské. Otec vie zúriť ako zmyslov zbavený. Už-už som si myslela, že mi jednu vlepí. Na čo je to dobré? Túto jeho podobu asi poznám len ja a mama. Raz som sa jej opýtala, prečo si ho vlastne vzala. Uprela na mňa nevyspytateľný pohľad, dlho mlčala a povedala: „Šialene som sa doňho zamilovala. Svet bez neho zrazu nemal zmysel. Nechcela som byť s nikým iným.“ No a ako to dopadlo? Teraz sa na seba sotva pozrú. Lezie jej na nervy aj to, ako si vešia uterák. Je to všetko pekne v keli.
Chcela by som urobiť niečo bláznivé. Skočiť s padákom. Pracovať ako ošetrovateľka v nemocnici v Afrike. Ostrihať sa na ježka. Dať si vytetovať nejaký záhadný symbol na plece. Mať útulný maličký byt takmer bez nábytku, kde ma nikto nebude kontrolovať. Alebo s Evou odletieť niekam ďaleko aspoň na týždeň, tajne, a zistiť, aké by to bolo… Ale mám strach, samozrejme. Nikdy som nič podobné neurobila. Kto je Eva? Moja najlepšia kamoška. A spolužiačka. Dokonca bývame na tej istej ulici. Okrúhla rozosmiata tvár, rovné svetlohnedé vlasy, vždy oblečená podľa poslednej módy. Chodí nakupovať s mamou tak raz za mesiac a za handry utrácajú nehorázne prachy. Raz som sa jej pýtala, čo s toľkými vecami robia. Mykla plecom, vraj ich posúva sesterniciam, keď ju omrzia, a tie z toho vždy majú Vianoce.
Naši nie sú z Evy nadšení. Teda hlavne mama, čo je pochopiteľné. Nie je nadšená skoro z ničoho, čo sa ma týka. Normálna generačná priepasť. Ale späť k Eve. Raz o nej moja madr za dverami, keď si myslela, že ju nepočujem, tak na pol úst utrúsila: „Jej matka z nej robí takú lolitku!“ Vygúglila som si to hneď v ten večer. Ha-ha. To určite! Eva taká na stopro nie je. Mimochodom, to nám asi naša upätá slaninárka ako povinné čítanie nedá.
To, že mám Evu a Patrika, je najlepšia vec na svete. Eva mi raz povedala vetu, ktorá sa stala mojím mottom. Nikdy sa nesnaž niekoho dobehnúť. Ten, kto si ťa váži, bude vždy kráčať po tvojom boku. Tomu verím. A oni dvaja po mojom boku kráčajú. A vždy budú!
S Patrikom chodím už štyri mesiace. Je to môj druhý priateľ. Prvý bol spolužiak. Ani nestojí za to, aby som spomenula jeho meno. Debil. Rozišli sme sa po pár týždňoch a teraz sa ku mne správa hnusne. Posiela správy Patrikovi, že som pekná potvora, že Patrik o mne v skutočnosti nič nevie, že my dvaja nemáme nič spoločné a že ho určite čoskoro odkopnem. Už som si ho zablokovala na mobile aj na facebooku, ale úplne všade sa mu vyhýbať nemôžem, keď sme spolu v triede. Dokelu.
Aký je Patrik? Vyzerá ako grécky boh. Fakt. Už neviem, ktorý, mám v tom guláš. Určite nie ten starý, tmavý, slabý a chromý kováč, samozrejme. Taký ten svalnatý blondiak so širokými plecami, vypracovaným bruchom, pevnými nohami a úzkymi bokmi. Tmavosivé oči, husté obočie a štica vlasov, ktoré si nad čelom češe a géluje do retro vlny. Trochu priúzky nos, ale to je jedno. Ideálna tvár do reklamy na žuvačky, v ktorej príťažliví ľudkovia v plavkách žiarivých farieb brázdia more na surfe alebo hrajú plážový volejbal. To je môj Patrik. Dobre stavané, súmerné telo, to sa mu nedá odpárať.
Keď už sme pri tele, štve ma, a poriadne, že mi mama zakazuje sladkosti. Vlastne ma celkovo dosť vytáča. Nielen tým, ako dlho bola poddajná voči otcovi, nič nerobila bez jeho súhlasu, večne naňho brala ohľad, ale aj touto svojou novou premenou. Odkedy je to medzi nimi také vyhrotené, zmenila kopu vecí. Okrem iného sa dala na makrobiotiku a je ešte neznesiteľnejšia ako obyčajne. Tá premena prišla hrozne radikálne, keď to už od nej nikto nečakal. Takže mama, ja a sladkosti. Zjesť celú tabuľku čokolády je podľa mňa v tomto veku normálne. Potrebujem cukor, a občas hlavne rýchly cukor. Musím si dávať pozor, aby sa pod posteľou nepovaľovali žiadne papieriky od cukríkov. To vždy vyvolá štipľavé komentáre. Jasné, že si sladkosti kupujem za peniaze z vreckového. Sem-tam mi niečo podstrčí aj babička, ale minule jej za to mama vynadala tým svojím štýlom ľadovej kráľovnej, a tak poľavila. Som vo vývoji, nechápem, čo nedajú pokoj. Mamu totiž v pravý čas postihla kríza stredného veku, chce byť vo forme, cvičí, chodí za nejakým čínskym dedom, ktorý z nej žmýka nehorázne peniaze a učí ju meditovať. Sedia v tureckom sede a zhlboka dýchajú. Fakt super. Veď ja jej to aj doprajem, vyzerá na svoje roky dobre, ale nech ma skrátka nechá žiť! Vyrieš si svoj život, mama, a relaxuj. Chodím do školy? Chodím. Väčšinou. Zatiaľ nevedia, že to občas ofajčím. Teda nie doslova. Ako som povedala, nefajčím. Známky mám v pohode. Ľavou zadnou. Áno, mohla by som sa viac snažiť, ale načo? Áno, načo?
Učitelia v škole sú tiež dosť trápni. Klebetia viac ako dedinské kofy a strkajú nos do vecí, do ktorých ich nič nie je. Keď som Patrika objala na chodbe, prišla za mnou matikárka, že také správanie do školy nepatrí a musím s tým prestať, inak zavolajú rodičom a pôjdem k riaditeľovi. Milujem, keď sa dospelí správajú takto pokrytecky. Okrem matikárky ma takto ponížili ešte dvaja iní učitelia. Nemôžu mi predsa zakazovať rozprávať sa s ním! Len preto, že oni sú dospelí a ja stále v pozícii dieťaťa!
A všetci do jedného – učitelia, otec aj matka – sú príšerne vysadení na mobily. Ja ho nesmiem používať po ôsmej večer. A facebook? Keby na ňom mama netrávila toľko času, tiež mi ho zatrhne. Takto musí uznať, že to úplná zbytočnosť asi nebude. Tvrdí, že ona ho používa na podporu svojho podnikania. Tak fajn, ja sa jej do toho nestarám a od nej očakávam rovnaký rešpekt.
Je pravda, že mama má z času na čas svetlé chvíľky, snaží sa ku mne priblížiť, ale ten spôsob, ten spôsob!!! Čo už úplne zabudla na to, že aj ona bola kedysi tínedžer? Vôbec si ju tak neviem predstaviť, keď počujem, aké ťažkopádne otázky mi kladie. Vidím aj to, ako ju mrzí, že nedokáže prekonať ten múr medzi nami, ale nemá dosť času, aby to skúsila inak a lepšie. Hoci občas sa jej to podarí, napríklad keď si so mnou len tak sadne, nič nehovorí, nekomentuje, nevypytuje sa a nepoučuje, iba počúva hudbu, ktorú milujem. Keď cítim, že záujem a prekvapenie nepredstiera, že sú skutočné, vtedy sa aj vo mne všetko utíši. Pustila som jej svoju obľúbenú kapelu. Volá sa Päsť na oko. Hrá tam Noel, môj spolužiak. Noel je hrozne zvláštny. Nielenže je cudzinec, jeho rodičia pochádzajú z Bosny, ale celkovo. Je to bifľoš, kocka, všetkých tým serie, ale je šialene atraktívny. Tým už serie len chalanov. Fakt veľmi sexy. Ak je Patrik bratranec gréckeho boha, tak Noel je potomok severoamerických Indiánov. Ale vyšší, pochopiteľne. Odchovaný na tej najkvalitnejšej biostrave. Jeho pokožka má bronzový nádych, hrozne rýchlo sa opáli. Keď sa na začiatku roka vrátil z prázdnin v Bosne, bol ako mliečna čokoláda. Mňam. Dlhé pružné svaly, ani gram tuku navyše. A mandľové oči. Nezdá sa, že by ho okrem školy a hudby niečo zaujímalo. Chodí na husle, ale v kapele hrá na gitaru. Videla som jeho rodičov, matka je lekárka, otec ajťák, totálne ambiciózni ľudia, ktorí chcú pre svoje sladké prominentné detičky to najlepšie vzdelanie. Ale dať decku meno Noel, to je úlet trochu aj na mňa, a to som, myslím, dosť tolerantná. Pre tých, ktorí nevedia po francúzsky: to meno znamená Vianoce. Noel mi raz pobavene vysvetľoval, ako k tomu menu prišiel. Jeho mama odjakživa chcela syna menom Leon, vraj podľa nejakého starého francúzskeho filmu. Lenže, lenže, čo sa nestalo, žena na tej istej ulici porodila krátko pred ňou chlapca a dala mu meno Leon! Ale Noelova matka je iná macherka, nevzdala to, iba vzala písmená vysneného mena od konca a tu ho máme, nášho prudko neodolateľného cudzinca! Noel je snom mnohých mojich spolužiačok, ale zároveň ich nenormálne štve, že je taký nedosiahnuteľný a že mu žiadna nie je dosť dobrá, aby s ňou chodil, takže o ňom trúsia hlúpe reči. Že je teploš a podobne. Tak či tak, predvčerom sme spolu náhodou šli zo školy a rozprával mi fakt zaujímavý príbeh. V lete boli na dovolenke v Malajzii a videli tam vtáka, ktorý sa volá zobákorožec bledozobý. Má ohromný zobák, ktorý skutočne pripomína čudesný roh vyčnievajúci z hlavy. Ten zobák je taký veľký, až sa zdá nemožné, aby ho vták uniesol, nieto aby sa s ním ešte dalo lietať v pralese. Zobák je však prekvapivo ľahký – a hlavne potrebný. Načo? Slúži ako čakan. Zobákorožce si budujú hniezda vysoko v dutinách stromov, tak vysoko, že ich zo zeme prakticky nevidno. Pred nakladením vajec sa samička uchýli do dutiny a usadí sa tam, čakajúc na narodenie vtáčat. Aby sa ochránila, otvor do hniezda zalepí maltou z blata, rozžutého dreva a kôry. Zostane len štrbina široká akurát na to, aby ňou samec prestrčil zobák a mohol svojej rodine podávať potravu. A tak samček nosí svojej partnerke figy a hmyz a ona aj mláďatá sú od neho absolútne závislé. Nedostane sa k nim žiadny nepriateľ, prečkajú tam v bezpečí, kým nie sú dosť silné, aby mohli von, do sveta. Tá bezhraničná dôvera a odovzdanosť vo vtáčej ríši ma úplne ovalili. Páni! To je príbeh! A potom prichádza na rad spomínaný „čakan“. Samec zvonka a samica znútra spoločne mohutnými údermi zobáka prerážajú v kmeni otvor dostatočne veľký na to, aby sa ním dospelý vták mohol pretiahnuť na slobodu.
Noel mi ešte povedal, že sa díval do očí zobákorožca a bolo to nádherné. Má totiž neskutočne dlhé mihalnice, čo je u vtákov nezvyčajné, a jeho pohľad je múdry a hlboký. V skutočnosti to však nie sú mihalnice, ale tuhé pierka, ktoré zobákorožcom vyrastajú z viečok. Pozrieš sa do očí zobákorožca a svet sa zastaví, pretože toto zviera má v sebe bezhraničnú vyrovnanosť. Tak to aspoň vidí Noel.
Toto všetko som povedala tej psychologičke.

Milan Buno, literárny publicista