Severská séria Singsaker a Stoneová pokračuje. Po prvej knihe V ľudskej koži je tu novinka Uspávanka. Autor Jørgen Brekke opäť dokázal, že vie majstrovsky prepliesť minulosť s prítomnosťou. „Ak začnete čítať Uspávanku, garantujem vám jedno: prebdené noci, kým ju nedočítate,“ napísal Sandefjords Blad.

Sľubnú mladú speváčku nájdu v lese brutálne zavraždenú s vyrezaným hrtanom. Vrah položil na jej telo starožitnú hraciu skrinku.
Vyšetrovateľom sa vidí záhadná uspávanka, ktorú prehráva povedomá, nik ju však nevie zaradiť.

Hlavný inšpektor trondheimskej polície Odd Singsaker, ktorý sa ešte stále zotavuje z operácie mozgu, začína vyšetrovať vraždu. Singsaker sa prednedávnom oženil s Feliciou Stoneovou, americkou detektívkou, ktorú stretol pri vyšetrovaní prípadu sériového vraha. Obáva sa najhoršieho, keď náhle nahlásia ako nezvestné ďalšie mladé dievča s pekným hlasom.
Trondheimská polícia je na stope zločinov, ktoré zrejme spája stará uspávanka. V osemnástom storočí ju napísal záhadný skladateľ Jon Blund. Táto uspávanka sľubuje poslucháčom najpokojnejší najsladší spánok. Čas plynie a zdá sa, že unikajúceho vraha nič nezastaví.

„Druhá kniha býva pre väčšinu autorov problémom. Pre Brekkeho toto pravidlo neplatí,“ napísal Aftenposten. Uspávanka je opäť vynikajúco vyskladaný príbeh, v ktorom Brekke siahol po skutočných historických postavách a výborne vystihol historické obdobie 18.storočia i súčasné vyšetrovanie.

Časy sa zmenili, napadlo mu. Mŕtvoly už nevyzerajú tak ako kedysi. Hoci velil trondheimskej polícii len tri roky, videl množstvo tiel, ľudí, ktorí umreli násilnou smrťou ešte predtým, ako sa ich zmocnila choroba alebo pošli na starobu. Od jednej vraždy či samovraždy k druhej neuplynulo viac než pár týždňov.

Uspávanka je zručne napísaná severská detektívka. Nórsky spisovateľ Jørgen Brekke si tak právom získava čoraz viac fanúšikov aj medzi slovenskými čitateľmi.  nórsky spisovateľ, autor detektívnej série s inšpektorom Singsakerom.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk

Začítajte sa do novinky Uspávanka:
Zdalo sa jej, akoby sa vietor hnal s ňou opreteky, akoby ju poštuchával celou cestou do chrbta, pokúšal sa ju popohnať ľadovým dychom, naspäť do postele, kde by mala ležať vedľa svojho chrápajúceho muža. Evy Saupstadovej sa nepodarilo zaspäť ešte predtým, ako sa rozchrápal a potom už bolo neskoro. To mala za to, že sa počas letu z Tenerife tak dobre vyspala. Závidela manželovi, ktorý si nedobrovoľne ušetril spánok až na chvíľu, keď prídu domov. Bývali v štvrti Rosenborg. Na rohu Ulice Ludviga Daaeho a Ulice Bernharda Getza zastala a pustila psa, aby spravil, čo musí. Pozrela sa na hodinky, bolo pol štvrtej v noci a ona bola rada, že jej ostáva ešte niekoľko dní dovolenky, aby si mohla ráno dlhšie pospať.
Pes k nej pribehol. Vybrala z vrecka čierne plastové vrecúško a čupla si.
Pri obrubníku rástli husto jeden vedľa druhého stromy. Zelenými pľúcami obytnej štvrte bol strmý zalesnený svah, ktorý sa tiahol až k Skyåsvegen o niekoľko sto metrov vyššie. Keďže sa táto oblasť nachádzala pod kopcom, čo sa volal Kuhaugen, domáci jej vraveli Malý Kuhaugen.
Práve sa chystala vstať, keď začula melódiu. Ozývala sa odkiaľsi spomedzi stromov. Pomalá kolísavá melódia, jasné tóny. Zamierila k miestu, odkiaľ vychádzala.
Ani nie desať krokov od cesty zazrela niečo v slabom svetle, ktoré prepúšťali nahé konáre stromov. Bola to pekná mašinka, škatuľka valčekovitého tvaru s tancujúcou balerínou na veku. Melódia hrala a tanečnica sa otáčala. Zdalo sa jej, akoby sa usilovala striasť zo seba sneh, ktorý jej uľpel na vlasoch. Zanedlho potom, ako Evy Sauptstadová hraciu skrinku zbadala, hudba náhle stíchla. Medzi stromami sa rozhostilo ticho. Stála a čakala, kým si jej oči privyknú na tmu. Napadlo jej, aké ticho tu v túto hodinu je. Osamelé hodiny. Ak by chcel byť niekto v Trondheime naozaj sám, toto bol vhodný čas na prechádzku.
Pes sa zrazu rozštekal a vtom si to všimla. Hracia skrinka nestála na zemi. Sneh prikryl postavu ležiacu pod ňou bielou dekou. Bezduché ľudské telo. Keď podišla bližšie, zahliadla pri krku čosi červené. Z rozrezaného hrdla vytiekla krv a v chlade tuhla. Zacítila kovový pach, zmizol, keď jej vietor vohnal do tváre snehové vločky.
Evy Saupstadová vzlykla. Vyľakane sa poobzerala. Od tela viedli stopy hlbšie do lesa, stáčali sa ku vchodu do motorkárskeho klubu, ktorý sa nachádzal v starom kryte v kopci pod Malým Kuhaugenom.
Milan Buno, literárny publicista