Brilantné severské krimi Šarha

Brilantné severské krimi Šarha

Jørn Lier Horst sa už dávno etabloval ako jeden z najoriginálnejších a najlepších autorov severskej detektívky. Keďže bol sám detektívom, k príbehom pristupuje čisto profesionálne a je neuveriteľne dobrým rozprávačom.
V slovenčine práve vyšla jeho novinka Šarha, piaty prípad vyšetrovateľa Williama Wistinga, ktorý čelí jednej z najčudnejších vrážd vo svojej kariére. Celé Nórsko je otrasené a médiá požadujú okamžité vyšetrenie.

Nachádzame sa teda v nórskom Larviku, kde býva na jeseň hustá hmla.
Keď sa však v jedno ráno rozptýli, ukáže sa, že uprostred hlavného námestia stojí kôl a na ňom je napichnutá hlava dievčaťa. Nevie sa, kto to je, a občania aj médiá sa dožadujú vysvetlenia.
Tlak na políciu sa znásobí, keď z hlbín rieky vypláva ďalšia mŕtvola…

„Na Horstovom písaní cítiť, že je profesionálny vyšetrovateľ,“ napísal Kurt Hanssen v denníku Dagbladet. „Tento výborný rozprávač vie vynikajúco postaviť zápletku. Zároveň pri analýze spoločenských problémov triafa do čierneho.“

Séria s Williamom Wistingom sa stale neuveriteľne populárnou, preto po nej siahla aj filmová spoločnosť, ktorá má za sebou niekoľko úspešných projektov. Spomeňme detektívny seriál Wallander – švédsku aj americkú verziu, sfilmovali trilógiu Millennium od Stiega Larssona, ďalej krimisériu Beck podľa predlohy dvojice Sjöwallová a Wahlöö. Tiež sfilmovali knihy Lizy Marklundovej alebo Lovcov hláv od Jo Nesboa.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu
nájdete na
www.severskekrimi.sk.

Začítajte sa do novinky Šarha:
Jej meno sa mu videlo povedomé, no nedokázal si spomenúť, odkiaľ ho pozná. Keď teraz pred ním stála, uvedomil si to. Mesto nebolo natoľko veľké. Stávalo sa, že sa ocitol pri výkone svojej práce zoči-voči ľuďom, ktorých poznal a ktorí preňho čosi znamenali, no rokmi sa mu vytratili zo spomienok.
Vera Kvålsviková bola od neho o rok mladšia. V šesťdesiatych rokoch vyrastali na tej istej ulici v stavernskej štvrti, ktorá sa volala Fjerdingen. Chodila o ročník nižšie do školy a ako deti boli do seba zaľúbení – rozišli sa, keď sa Vera s rodičmi presťahovala do Larviku. Ešte nemala ani dvadsať rokov, keď sa vydala za Kvålsvika. Z času na čas ju vídaval. Niekoľkokrát ju stretol v obchode, všimol si jej fotku v novinách, ale nerozprával sa s ňou už vyše tridsať rokov. Presťahovali sa koncom leta roku 1971. Wisting mal vtedy štrnásť rokov. Keď ju teraz uvidel, zdalo sa mu, že od tých teplých letných dní ani neuplynulo toľko času. Spomenul si, ako ležali na chrbte vo vysokej tráve a hľadeli na oblaky, ktoré sa rýchlo kĺzali po modrom nebi. Sedeli na vyhriatych schodíkoch a uvažovali o spoločnej budúcnosti, z ktorej napokon nič nebolo.
„Je to už tak dávno,“ usmial sa na ňu Wisting. Vstal a privítal ju. Prišlo mu ako prirodzené položiť jej ruku na plece a objať ju. Potom ustúpil o krok dozadu a zahľadel sa na ňu. Trochu
pribrala a jej tvár stratila zopár pekných čŕt. Na ich mieste sa objavili jemné vrásky okolo očí, keď sa usmiala, tak ich bolo vidno ešte zreteľnejšie. Mala na sebe sivý prúžkovaný kabátik,
nohavice a bielu blúzku. Pod tenkou látkou sa jej črtali veľké prsia, ktoré jej v to dávne leto sotva začínali rásť.
„Priala by som si, aby to bolo za iných okolností,“ takmer zašepkala.
Wisting prikývol a načiahol sa po kanvici na písacom stole.
„Dáš si kávu?“ ponúkol jej a vybral z obalu dva papierové poháriky.
Poďakovala sa mu a sadla si.
„Je mi ľúto, čo sa stalo tvojej žene,“ povedala. „Je to také nezmyselné a nespravodlivé.“
Wisting zvraštil čelo. Ingrid umrela pred dvoma rokmi a už len zriedkakedy mu niekto kondoloval.
„A čo ty?“ spýtal sa a nalial jej kávu.
„Rozviedla som sa,“ odvetila. „Pred siedmimi rokmi. Odsťahovala som sa, keď deti vyrástli. Mám malý byt na Olavovej ulici a pracujem.“
Wisting si sadol a prelistoval k prázdnej stránke v zápisníku. Informoval ju o formálnych stránkach svedeckej výpovede. Nevedeli, kedy hlavu priniesli na námestie, a veľmi nedúfali, že by Vera Kvålsviková niečo dôležité spozorovala, kým prešla tých šesťsto metrov cez hmlu, no predbežne bola ich jediným svedkom.
„Porozprávaj mi o hmle,“ vyzval ju Wisting. Chcel, aby sa pustili do vonkajších okolností a prinútili jej myseľ vrátiť sa ku správnej podobe spomienky.
„Bola hustá,“ objasnila mu Vera Kvålsviková. „Takmer nepreniknuteľná. Sotva som dovidela na domy na druhej strane ulice, keď som vyšla von.“
Wisting si to poznačil, aby jej dal najavo, že ju pozorne počúva.
„Nemám rada hmlu.“ Pomrvila sa na stoličke, akoby jej pri tej predstave prišlo nevoľno. „Kdesi som o tom čítala. Volá sa to aklyofóbia. Niekto sa bojí pavúkov či výšok. Ja nemám rada hmlu.“
Wisting nechcel narúšať mentálny proces, ktorý dal do pohybu. Nekládol jej ďalšie otázky, oprel sa dozadu a doprial jej čas. Spomínať si bolo ťažké. Vyžadovalo si to sústredenie. „Zvyčajne mi cesta do práce trvá okolo osem minút, ale dnes som kráčala rýchlejšie.“ Priložila si pohárik k perám, opatrne ho opäť vrátila na miesto a pokračovala: „Náhle tam
bola. Priamo predo mnou. Okrúhla hlava bez tela. Civela na mňa temnými očami.“
Roztriasol sa jej hlas. Odvrátila pohľad a preglgla. Wisting ju pozoroval. To, čo zažila dnes ráno, ju poznačí na zvyšok života. Bol to ten typ udalosti, ktorý človeka vyhodí z vychodených koľají.
„Skríkla som,“ vyhlásila prudko, akoby to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou. „Odpotácala som sa k obchodu. Prišiel za mnou akýsi muž a spýtal sa ma, čo zlé sa stalo. Nie…“
Odkašľala si a potom sa opravila: „Nie, nespýtal sa ma, čo zlé sa stalo, ale čo sa stalo. Asi som mu to nejako vysvetlila. Pomohol mi do obchodu, sadnúť si a potom sa tam išiel sám pozrieť. Vybrala som z tašky telefón a zavolala som vám. Muž sa vrátil, podala som mu telefón.“
Wisting zalistoval vo svojich papieroch. Našiel výpoveď muža, s ktorým hovorili. Bol na ceste do práce do továrne Farris a pomohol Vere Kvålsvikovej presne tak, ako to opisovala.
Okrem tohto faktu sa nedozvedeli nič iné, čo by stálo za zmienku.
„Všimla si si čosi?“ spýtal sa Wisting. „Videla si alebo počula si niečo?“
„Čajky,“ odvetila Vera potichu. „Lietali veľmi nízko. Počula som, ako mávajú krídlami a ako škriekajú a všakovaké zvuky.“
„Všakovaké zvuky?“
„Len bežné… Pes, ktorý štekal. Auto, ktoré naštartovalo a odišlo. V hmle počuť všetko oveľa intenzívnejšie. Akoby hlasnejšie.“
Wisting sa k nej naklonil. Bol rozdiel v počúvaní a načúvaní. Počúvanie vyžadovalo pozornosť a sústredenie. Bola to schopnosť, na ktorej pracoval odvtedy, ako sa z neho stal vyšetrovateľ.
„Auto?“ zopakoval a vytušil, že tu sa im črtá nejaká možnosť. S týmto by mohli začať.
Prikývla, chcela čosi povedať, no vtom zmeravela. „A potom tu bolo ešte to druhé auto,“ vyhŕkla. „Všimla som si ho predtým, ako som zašla na námestie. Na križovatke pri Nansetskej ulici. Prichádzalo zdola.“
Wisting sa naklonil ešte viac dopredu.